I. časť
Trpiteľstvo. Spasí ma? Neviem. Bol si však skalopevne presvedčený, že si svoje psychodepky vychutnávam. Takmer tak, ako si masochista vychutnáva a zomiera slasťou zároveň počas bičovania.
Telo odchádza do večných diaľav. Odkázané na rozklad, skazu a potupu. Duša. 21 nemiznúcich gramov. 21 gramov nesmrteľnosti, blaženosti a večného života. Zostávajú. Letia a prevtelujú sa do ďalšej bezvýznamnej telesnej schránky, v ktorej si odkrútia zopár ďalších bezvýznamných momentov a rokov bezvýznamného života.
Vedel si, že nemôžem byť šťastná. Nie v tomto živote. Nie s tebou a nie bez teba. Blázniem. Včera, dnes. Zajtra som už mŕtva a stratená.
Odpusť mi, prosím. Môj plač a tvoje rany. Môj krik a svoje zrady. Zostal si celkom bezbranný a bezbrannejší, nahý. Utekám ti pomedzi prsty. Zostal si tu pre zmenu dnes ty, dnes ty. Ty a tvoja láska. Obeta a pokánie seba pred sebou.
Ak mám zomrieť, tak dnes. Ak mám žiť, až zajtra. Prosím. Prosím. Už ma nebi. Alebo ak chceš, udri si. Teraz. Znesiem.
Občas si láskavý a jemný. Vzápätí krutý a temný. Si Boh. Si nenávisť. Si láska a diabol.
Nevládzem bojovať. Vykročiť vpred a biť sa za svoje pravdy. Ochabli mi končatiny. Odkráčal si kamsi preč. Ako démoni pod posteľou v starých zaprášených krabiciach od topánok. Vynáraš sa len zriedkakedy. Približne tak frekventovane ako duch, tam vo veľkom zelenom dome na druhej strane ulice, kde zomrela stará dáma na predávkovanie sedatívami. Si halucináciou či reálnou bytosťou?
Stojím na streche môjho nového prechodného bydliska. Presnejšie sa nachádzam na okraji strechy osemposchodového architektonického skvostu s celkovou kapacitou 225 lôžok. Vyťahujem sa na špičkách, aby som bola čo možno najbližšie k nebu. Ku hviezdam a k tebe. Na rozlúčku so súčasnosťou si rozväzujem kedysi bielu, dnes už celkom fľakatú a znehodnotenú pánsku košeľu s odpadnutými poslednými dvoma gombíkmi v rade.
Si vietor. Ticho. Znenazdajky zavanieš ako decembrový severák. Rozfukuješ moje starostlivo zapletené vrkoče. Vysúšaš dávno popraskané pery. Vztyčuješ bradavky a spôsobuješ zimomriavky. Chladneš a spomaľuješ. Odvial si moju, vlastne kedysi tvoju košeľu kamsi do tmy. Sledujem ako poletuje zo strany na stranu, približuje sa k zamrznutej zemine a pristáva na kmeni pri krivo rastúcej borovici, kde si ma kedysi dávno prvýkrát uvidel.
—————————————————————————————————————————
Zostal si stáť na mieste ako prikovaný. Neodvrátill si odo mňa pohľad. Nedokázal si. Dokonca si ani nežmurkol. Pamätáš? Sedela som a hompáľala nohami na tom istom kmeni, na ktorom si nasledujúci deň čakal s knižkou zaradenou do povinnej literatúry pre maturantov, hoci tvoje maturitné časy boli už dávno zabudnuté. Našla som si miesto pri tvojich nohách v orosenej príliš dlho nekosenej tráve. Čítal si nahlas. Nahlas, tak ako čítajú otcovia svojim dcéram večer po ťažkom pracovnom dni večer čo večer v detských izbách. Hoci si videl čierne kruhy pod mojimi očami a modriny na predlaktiach i členkoch, neprestal si čítať.
——————————————————————————————————————————
Hľadiac pred seba na ďaleké svetielkujúce nočné mesto rozostieram ruky. Dávaš mi slobodu. Po tvári mi stekajú slzy vďaky. V pozadí, zopár krokov za mnou, začujem akési zvláštne zvuky. Ignorujem realitu. Vykračujem vpred. Do tmy. Do istej neistoty. Zrazu ma niečo vtiahne späť. Vtiahne ma na chlad vlhkej podlahy, na jazyku cítim kov. Zaúpiem. Upadám do tmy...